~

Keď som pred dvoma rokmi napísal dva blogy o kráse slova, zdalo sa nám všetkým, že história je tu na dosah. A aj bola. Niesli sme sa povodím Širiny a niekdajšie brehy Hrona tvorili náš bahnitý svet. Vzniesli sme sa ponad stopy bosých nôh v blate a lietali povetrím za láskou v zlomku okamihu a späť. Záver výnimočnej knihy však vzápätí priniesol predzvesť strachu, ktorý vydrží dlhšie. Až kým jeho hlboké rany nezacelí pomsta. Studená a jará, navrátivšia sa obratom z odstáteho času rozmyslu a vôle hneď, ako sa len vrátiť môže. Dnes je znovu ten čas oživiť spomienky a príbehu pridať ďalší dej.

Historická fikcia, v podaní majstrov, je kolážou reality a obrazom mágie, ktorej veríme, pretože mohla sa stať. Tajomstvo, ktorým vzniká viera, je živené tým, že sme ho nevideli. To však neznamená, že našu vieru nezakladajú skutočné skutky. Budúcnosť je v tomto smere oveľa jednoduchšia, pretože všetko sa môže stať a všetko aj môže byť. Predstava, že zázrak sa stane, nie je o nič mylnejšia ako istota, že nemôže sa stať, ak sa doteraz nestal. Veríme v záblesk citu a hoci šťastena nezriedka skúša našu trpezlivosť s pokorou, či šťastia sme hodní, stane sa občas niečo. A v malých obmenách sa to niečo deje neustále, pokým žijeme.

Nakoniec vždy príde láska. Budúca alebo tá minulá. Tá istá a jediná láska, ktorá nás stretne ruka v ruke s tou, ktorú sme nikdy nestretli. S tou, ktorá nás minula či obišla, napriek šťastiu, ktoré na ňu ukazovalo v danej chvíli. Tak strácame blízkych a milovaných ľudí, ktorých srdcia sme prehliadli, keď stáli pri nás a ticho žiarili šťastím, že tu s nami sú. Možno to znie zložito, ale tým život a aj každý historický román je.

Existujú okolnosti, ktoré vychýlili dejiny. Nepamätáme si všetky udalosti, ktoré predurčili našu dnešnú povahu a najmä tie, ktoré netrvali dlho, avšak zanechali mnoho. Dotkli sa charakteru vnímania našej slobody. Nášho miesta na svete. Našich postojov a rozhodnutí. Úvah a videnia. Vedomie súvislostí predpokladá výskyt faktov. Priveľa nadpozemského nedáva zemský zmysel. Cestou pre nás, sa však stáva rovnako – ako rotácia Mliečnej dráhy. Kam sa krúti špirála? Do stredu a naspäť, či von a na druhú stranu? Oko vidí to, čo premieta sa v hlave.

Píše sa rok tristošesťdesiatdva. Žijeme stále na Slovensku, o ktorom z pohľadu dnešných dní a prijatých dogiem, len sto rokov dozadu nevedel nikto takmer nič. Chyba. A predsa sme tu vždy boli. Prekračujúc meandre Hrona, ukrytí v jaskyniach tiesňavy Hnilca, v skalistých osadách nádherných výšin i v úkrytoch močiarov a zaplavovaných lesov. Početné kmene Kvádskych rodín si nachádzali cestu k mnohým spojencom. K slobodným Germánom, Markomanom, Batavom, Obiom, Bastingom a Longobardom. Spolu s Jazygmi sme boli tiež aj vychýrení jazdci. Hasdingovia. Skromní, húževnatí, trvácni a odolní. S jasným plánom vrátiť Rimanov späť do Sirmie. Panóniu sme sa snažili udržať si ako priestor pre obranný manéver vždy, keď vracali sme sa domov. Za Šírinu, cez dnešný Dunaj. Veríte? Áno. A práve vtedy prišla viera v to, že tu nikdy nie sme sami.

Historické romány velikánov žánru, Henryka Sienkiewicza alebo Mika Waltariho, si predstavujú minulosť v budúcnosti. Hrajú v postavách pocity dnešných národov a ľudí. Všetko sa pekne číta a krásne tvorí. Podľa súčasnosti. V našom prípade je to naopak. To, čo bolo, sa dnes vznáša v opare našich hlbokých podvedomých predstáv. Odkiaľ sa ale vzalo to cítenie, že jazyku historického slova rozumieme z tak blízkej a bezprostrednej perspektívy. Pokladáme to, čo sa udialo nepredstaviteľne dávno za fantáziu, ktorej dotyk ostal tam, kde bola realitou? Je čarovné a bludné si myslieť, že dnes sa už nič nedeje. Pritom dotyky závoja vlastnej zmeny máme na dosah.

Boli všetky čarodejnice obyčajní ľudia? Veď zdá sa, že žili aj na konci našich osád a boli sme to my, kto prichádzal za nimi po radu a odkazy z Inosveta. Veci, skutky a udalosti, ktoré sa nám nenaplnili boli na smiech. Veštby, ktoré sa však splnili – ostali v tichosti prijaté. V bázni a obave, ako je to len možné, ale nezriedka aj dobre, že tomu tak je. Dobrý zázrak v pravý čas. Iným slovom šťastie. Ak sa udial opak, bola to veštba zlá a na druhej strane nebola opäť ničím iným, len naplnenou predtuchou. Predtucha nebýva obvykle dobrá a naopak zázrak, môže byť aj zlý. V preklade na osoby a ľudí, čarodejnica je obvykle zlá postava. A niekedy má šťastie, že môže len ďalej žiť a inokedy majú šťastie ostatní len preto, že jej odtnú hlavu. Ťažký život jednej ženy, keď svetu, ktorý málo vie, vládnu iba muži. Najmä tí, ktorých riadia ženy. Zábavné, však ? Jedna minca štyri strany.

Zuzana Kuglerová je slovenská autorka, ktorá toto všetko vie. S históriou narába majstrovsky. Akoby v nej sama žila. Napriek tomu prináša v pravý čas všetky odkazy a správy o tom, čo sa v nej takpovediac deje aj dnes. Netreba jasnozrivosť k tomu, aby záchvev duše pohladil aj dnešné vedomie. Hra na struny, ktoré v našom temperamente stále niekde zvonia, nás pretvára a stavia z tej istej hmoty čosi iné, možno lepšie. Druhý diel historického románu Rimanka a kvádsky kráľ sa obracia a mení. S názvom Riman a kvádska princezná už otáča zrkadlo na jeho druhú stranu. Ocitáme sa v zrkadle. Čoskoro sa stratí striebro odrazu a cez číru tabuľu pozrieme sa na seba. Jeden na druhého. Druhá na prvú. Obaja na dve. Dve na jedného. Poludnica a Quatalda.

Séria nových blogov prichádza. Teším sa na Vašu priazeň. Určite je o čom písať a ešte viac, čo čítať.